NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

GIOVANNI PITRUZZELLA

prednesené 28. marca 2019 ( 1 )

Vec C‑143/18

Antonio Romano,

Lidia Romano

proti

DSL Bank – eine Niederlassung der DB Privat‑ und Firmenkundenbank AG, predtým DSL Bank – ein Geschäftsbereich der Deutsche Postbank AG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Bonn (Krajinský súd Bonn, Nemecko)]

„Prejudiciálne konanie – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2002/65/ES – Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená na diaľku – Zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov – Právo na odstúpenie od zmluvy – Uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy po tom, čo obe zmluvné strany zmluvu na výslovnú žiadosť spotrebiteľa v plnom rozsahu vykonali – Oznámenie informácie o práve na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľovi – Pojem spotrebiteľ na účely informačných povinností a práva na odstúpenie od zmluvy – Vrátenie plnení zaplatených podnikateľovi“

1.

Je v rámci poskytovania finančných služieb na diaľku, najmä pokiaľ ide o hypotekárny úver, oprávnené odstúpenie spotrebiteľa od zmluvy vykonané po tom, čo sa daná zmluva v plnom rozsahu realizovala, a to vzhľadom na skutočnosť, že informácie o práve na odstúpenie poskytnuté podnikateľom sú síce v súlade s informáciami stanovenými právom Únie, nie však s ustáleným výkladom príslušného vnútroštátneho práva?

2.

Inými slovami, môže byť účinkom údajného nedostatku informácií o práve na odstúpenie od zmluvy v súlade s úpravou tohto práva podľa príslušných vnútroštátnych predpisov, a to v prejednávanej veci väčšej ochrany spotrebiteľa v porovnaní s právom Únie, „večné“ právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy?

3.

Na základe analýzy smernice 2002/65/ES zameranej na úplné zosúladenie právnych predpisov v oblasti poskytovania finančných služieb na diaľku v týchto návrhov vysvetlím dôvody, pre ktoré sa vnútroštátne právne predpisy nemôžu v otázke práva na odstúpenie od zmluvy odchýliť od ustanovení uvedenej smernice, a to ani v prípade, ak by bola daná odchýlka pre spotrebiteľa výhodnejšia.

I. Právny rámec

A. Právo Únie

4.

Podľa článku 3 smernice 2002/65 ( 2 ) s názvom „Informovanie spotrebiteľa pred uzatvorením zmluvy na diaľku“:

„1. V dostatočnom časovom predstihu predtým, ako spotrebiteľ bude viazaný zmluvou na diaľku alebo ponukou, budú spotrebiteľovi poskytnuté nasledujúce informácie týkajúce sa:

…

3)

zmluvy na diaľku

a)

existencia alebo absencia práva na odstúpenie od zmluvy v súlade s článkom 6 a, ak právo na odstúpenie existuje, jeho trvanie a podmienky jeho uplatnenia, vrátane informácie o čiastke, ktorú možno požadovať od spotrebiteľa na základe článku 7 ods. 1, ako aj dôsledky neuplatnenia tohto práva“.

5.

V článku 4 smernice 2002/65 s názvom „Ďalšie informačné požiadavky“ sa v odseku 2 stanovuje:

„Až do ďalšieho zosúlaďovania členské štáty môžu ponechať alebo zaviesť prísnejšie ustanovenia o požiadavkách predchádzajúceho informovania, ak sú tieto ustanovenia v súlade s právom spoločenstva“.

6.

Článok 5 tejto smernice s názvom „Oznámenie zmluvných podmienok a predbežných informácií“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Dodávateľ oznámi spotrebiteľovi všetky zmluvné podmienky a informácie uvedené v článku 3 ods. 1 a článku 4 v papierovej forme alebo na inom trvalom nosiči, ktorý je k dispozícii a dostupný spotrebiteľovi, v dostatočnom časovom predstihu pred zaviazaním spotrebiteľa zmluvou na diaľku alebo ponukou“.

7.

V článku 6 smernice 2002/65 s názvom „Právo na odstúpenie“ sa stanovuje:

„1. … Lehota na odstúpenie začne plynúť:

…

–

odo dňa, keď spotrebiteľ získa zmluvné podmienky a informácie v súlade s článkom 5 ods. 1 alebo 2, ak je tento dátum neskorší ako dátum uvedený v prvej zarážke.

2. Právo na odstúpenie sa nebude uplatňovať na

…

c)

zmluvy, ktoré boli úplne vykonané obidvoma stranami na výslovnú žiadosť spotrebiteľa predtým, ako spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie.

3. Členské štáty môžu ustanoviť, že právo na odstúpenie sa nebude uplatňovať na:

a)

úvery určené najmä na účely nadobudnutia alebo zachovania vlastníckych práv k pozemkom alebo existujúcej, alebo plánovanej stavbe alebo na účely renovácie, alebo zhodnotenia budovy, alebo

b)

úvery zabezpečené hypotekárnym právom k nehnuteľnosti alebo právom súvisiacim s nehnuteľnosťou, alebo

…

6. Ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie pred uplynutím príslušnej lehoty, oznámi to podľa praktických pokynov, ktoré mu boli poskytnuté v súlade s článkom 3 ods. 1 bod 3 písm. d) prostriedkami, ktoré možno dokázať v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Lehota sa bude považovať za zachovanú, ak oznámenie, pokiaľ je v papierovej forme alebo na inom trvalom nosiči, ktorý je k dispozícii a dostupný príjemcovi, bude odoslané pred uplynutím tejto lehoty“.

8.

Podľa článku 7 smernice 2002/65 s názvom „Platba za službu poskytnutú pred odstúpením“:

„1. Ak spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie podľa článku 6 ods. 1, možno od neho požadovať iba to, aby bez zbytočného odkladu zaplatil za službu skutočne poskytnutú dodávateľom v súlade so zmluvou. Plnenie zmluvy sa môže začať až po tom, ako spotrebiteľ dá svoj súhlas.

…

4. Dodávateľ vráti spotrebiteľovi bez zbytočného odkladu a najneskôr do 30 kalendárnych dní všetky sumy, ktoré od neho prijal v súlade so zmluvou na diaľku, s výnimkou čiastky uvedenej v odseku 1. Táto lehota začne plynúť dňom, keď dodávateľ získa oznámenie o odstúpení“.

B. Nemecké právo

9.

V § 312b Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) s názvom „Zmluvy na diaľku“, v znení vzťahujúcom sa na prejednávanú vec, stanovuje:

„1. Zmluvy na diaľku sú zmluvy o dodaní tovaru alebo o poskytovaní služieb, vrátane finančných služieb, ktoré sa uzatvárajú medzi podnikateľom a spotrebiteľom výlučne na základe použitia prostriedkov diaľkovej komunikácie s výnimkou prípadu, ak k uzatvoreniu zmluvy nedochádza v rámci systému organizovaných predajov na diaľku alebo poskytovania služieb na diaľku. Finančné služby podľa prvej vety sú bankové služby, ako aj služby úverového, poistného, osobného dôchodkového, investičného alebo platobného charakteru.“

10.

V § 312d BGB s názvom „Právo na odstúpenie od zmluvy a vrátenie plnenia v zmluvách na diaľku“ sa stanovuje:

„1. Spotrebiteľ má právo na odstúpenie od zmluvy na diaľku podľa § 355. …

2. Odlišne od § 355 ods. 2 prvej vety lehota na odstúpenie nezačne plynúť pred splnením informačných povinností podľa § 312c ods. 2… a v prípade služieb nie pred dňom uzatvorenia zmluvy.

3. Právo na odstúpenie zaniká, ak ide o službu, aj v nasledujúcich prípadoch:

(1)

v prípade finančnej služby, ak je zmluva oboma stranami na výslovnú žiadosť spotrebiteľa úplne vykonaná predtým, ako spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie,

….

5.

Právo na odstúpenie ďalej nevzniká pri zmluvách na diaľku, pri ktorých spotrebiteľovi už vzniklo na základe § 495, § 499 až § 507 právo na odstúpenie alebo vrátenie plnenia podľa § 355 alebo § 356. Pri týchto zmluvách sa primerane uplatňuje odsek 2,

6.

Pri zmluvách na diaľku o finančných službách je bez ohľadu na § 357 ods. 1 spotrebiteľ povinný poskytnúť náhradu plnenia za poskytnutú službu podľa ustanovení o zákonnom odstúpení len vtedy, ak bol pred odovzdaním svojho zmluvného prejavu vôle na tento právny následok upozornený a ak výslovne súhlasil s tým, že podnikateľ pred uplynutím lehoty na odstúpenie začne danú službu vykonávať“.

11.

Podľa § 495 BGB s názvom „Právo na odstúpenie“:

„1. Úverový dlžník má právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 355“.

12.

V § 355 BGB s názvom „Právo na odstúpenie od spotrebiteľských zmlúv“ sa, v znení vzťahujúcom sa na prejednávanú vec, stanovuje:

„1. Ak zákon prizná spotrebiteľovi právo na odstúpenie podľa tohto ustanovenia, spotrebiteľ nie je viazaný svojím prejavom vôle smerujúcim k uzatvoreniu zmluvy, ak od nej v stanovenej lehote odstúpil.

…

3. Právo na odstúpenie zaniká najneskôr šesť mesiacov po uzatvorení zmluvy. Pri dodaní tovaru táto lehota nezačne plynúť pred dňom jeho doručenia prijímateľovi. Odlišne od prvej vety právo na odstúpenie nezaniká, ak spotrebiteľ nebol o svojom práve na odstúpenie riadne poučený, v prípade zmlúv na diaľku týkajúcich sa finančných služieb ďalej vtedy, ak podnikateľ riadne nesplnil svoje oznamovacie povinnosti podľa § 312c ods. 2 bodu 1“.

II. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.

V októbri 2007 uzatvorili dvaja spotrebitelia s úverovou inštitúciou DSL Bank – obchodnou divíziou banky Deutsche Postbank AG – zmluvu o hypotekárnom úvere na financovanie kúpy nimi užívanej nehnuteľnosti.

14.

V zmluve, koncipovanej ako zmluva o úvere s anuitou, sa stanovila pevná úroková sadzba až do 31. decembra 2017. Dlžníci mali podľa zmluvy zaplatiť počiatočnú splátku vo výške 2,00 % a v nasledujúcom období mali platiť mesačné splátky určené na splatenie úroku a istiny vo výške 548,53 eura. Splácanie malo začať 30. novembra 2007 zaplatením prvej splátky. Poskytnutie úveru bolo navyše podmienené poskytnutím zabezpečenia prostredníctvom zriadenia záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti.

15.

Postup uzatvorenia zmluvy pozostával z nasledujúcich fáz. DSL Bank zaslala spotrebiteľom písomný, bankou naformulovaný návrh na poskytnutie úveru spolu s poučením o odstúpení, prehľadom o podmienkach čerpania, podmienkami financovania, ako aj „informačnú príručku pre spotrebiteľa o stavebnom úvere“ (ďalej len „príručka“).

16.

V uvedenom dokumente sa okrem iného uvádzalo, že „právo na odstúpenie zaniká predčasne, ak je zmluva úplne vykonaná a dlžník s tým vyjadril výslovný súhlas“.

17.

Spotrebitelia podpísali návrh na poskytnutie úveru, poučenie o odstúpení a potvrdenie o prijatí príručky, pričom jedno podpísané vyhotovenie zmluvnej dokumentácie doručili banke DSL Bank. Banka následne prijala predmetný návrh úverovej zmluvy.

18.

Spotrebitelia v nadväznosti na uvedené zriadili záložné právo podľa dohody. DSL Bank uvoľnila na žiadosť spotrebiteľov čerpanie úveru, kým spotrebitelia uhradili dohodnuté platby.

19.

Listom z 8. júna 2016 spotrebitelia vyhlásili, že odstupujú od zmluvy o úvere s odôvodnením, že poučenie o práve na odstúpenie nebolo v súlade s nemeckým právom.

20.

Vzhľadom na skutočnosť, že DSL Bank neuznala účinky odstúpenia od zmluvy sa spotrebitelia obrátili na Landgericht Bonn (Krajinský súd Bonn, Nemecko) s návrhom, aby uvedený súd konštatoval nemožnosť DSL Bank uplatňovať ďalšie nároky z úverovej zmluvy. Okrem toho navrhli, aby súd DSL Bank uložil povinnosť vrátiť im všetky platby uhradené do okamihu odstúpenia od zmluvy, ako aj zaplatiť náhradu za úžitok.

21.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že poučenie o práve na odstúpenie odovzdané dlžníkom vychádza z § 312d ods. 3 bodu 1 BGB, ktorým sa do nemeckého práva prebral článok 6 ods. 2 písm. c) smernice 2002/65. Podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) sa však uvedené ustanovenie nevzťahuje na spotrebiteľské úvery, vrátane zmlúv uzatvorených na diaľku. Vo vzťahu k týmto zmluvám má spotrebiteľ podľa vnútroštátnej judikatúry právo na odstúpenie od zmluvy, ktoré nevyplýva z § 312d ods. 2 bodu 1 BGB, ale z § 355 ods. 3 BGB v spojení s ustanovením § 495 ods. 1 BGB, podľa ktorého právo na odstúpenie nezaniká iba na základe skutočnosti, že došlo k úplnému vykonaniu zmluvy oboma stranami na výslovnú žiadosť spotrebiteľa predtým, ako spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odstúpenie.

22.

Za týchto okolností, keďže vydanie rozhodnutia v konaní vo veci samej závisí od výkladu ustanovení smernice 2002/65, Landgericht Bonn (Krajinský súd Bonn) prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 6 ods. 2 písm. c) smernice 2002/65/ES vykladať v tom zmysle, že mu odporuje také vnútroštátne ustanovenie alebo zvyklosť, o aké ide vo vnútroštátnom konaní, ktoré v prípade zmlúv o úvere uzatvorených na diaľku nestanovujú možnosť vylúčenia práva na odstúpenie, ak na výslovnú žiadosť spotrebiteľa je zmluva oboma stranami plne vykonaná predtým, ako spotrebiteľ uplatní svoje právo na odstúpenie?

2.

Majú sa článok 4 ods. 2, článok 5 ods. 1, článok 6 ods. 1 druhý pododsek druhá zarážka a článok 6 ods. 6 smernice 2002/65/ES vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či informácie stanovené vnútroštátnym právom v súlade s článkom 5 ods. 1, článkom 3 ods. 1 bodom 3 písm. a) smernice 2002/65, boli spotrebiteľovi riadne poskytnuté, a na účely uplatnenia práva na odstúpenie zo strany spotrebiteľa podľa vnútroštátneho práva je potrebné považovať za referenčného spotrebiteľa bežne informovaného, primerane pozorného a obozretného priemerného spotrebiteľa, a to pri zohľadnení všetkých relevantných skutočností a všetkých okolností sprevádzajúcich uzatvorenie zmluvy?

V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku:

3.

Má sa článok 7 ods. 4 smernice 2002/65/ES vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právne ustanovenie členského štátu, ktoré po prejavenom odstúpení od zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej na diaľku stanovuje, že poskytovateľ má spotrebiteľovi nad rámec sumy, ktorú od spotrebiteľa získal podľa zmluvy na diaľku, zaplatiť aj náhradu za úžitok vyplývajúci z tejto sumy?“

III. Právne posúdenie

A. Smernica 2002/65: úplná harmonizácia, voľný pohyb finančných služieb a ochrana spotrebiteľa

23.

Smernica 2002/65 je súčasťou celkového zámeru normotvorcu Únie zameraného na dokončenie integrovaného trhu finančných nástrojov a ich uvádzania na trh na diaľku. Uvedená smernica dopĺňa najmä smernicu 97/7/ES o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku ( 3 ) – v súčasnosti zrušenú a nahradenú smernicou 2011/83/EÚ ( 4 ) –, ktorá finančné nástroje vylúčila z rámca svojej pôsobnosti.

24.

Technika zosúlaďovania vnútroštátnych právnych úprav slúži v tejto súvislosti na odstránenie prekážok voľného pohybu finančných služieb a na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa v oblasti dojednávania zmlúv o finančných službách na diaľku.

25.

Cieľom predmetnej smernice je preto zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v záujme vytvorenia integrovaného európskeho trhu finančných služieb. ( 5 )

26.

Uvedený predpis sa zaraďuje medzi smernice, prostredníctvom ktorých sa od roku 2000 postupne realizuje vôľa normotvorcu Únie prejsť z minimálneho stupňa harmonizácie k úplnému zosúladeniu právnej úpravy týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa.

27.

Potreba prejsť k úplnej harmonizácii nachádza opodstatnenie v skutočnosti, že ustanovenie o minimálnej harmonizácii – ktoré členským štátom umožňovalo stanoviť vo vlastnom právnom poriadku vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa v porovnaní s úrovňou ochrany vyplývajúcou z práva Únie – viedlo k roztrieštenosti právnej úpravy uplatniteľnej v jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkoch.

28.

Táto roztrieštenosť na jednej strane odradzovala podnikateľov od cezhraničného pôsobenia, keďže museli často znášať dodatočné náklady, aby získali právne znalosti potrebné na účely dodržiavania predpisov rôznych právnych poriadkov, a na druhej strane vyvolávala nedostatok dôvery spotrebiteľov, ktorí nevedeli, aká ochrana sa im konkrétne poskytne v rôznych členských štátoch.

29.

Samotný Súdny dvor zdôraznil – hoci v súvislosti so smernicami 2005/29 ( 6 ) a 2008/48 ( 7 ), ktoré však patria k rovnakej koncepcii právnej politiky –, že úplná harmonizácia sa v niekoľkých kľúčových oblastiach považuje za „potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Únii zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi“ ( 8 ).

30.

V dôsledku uvedenej voľby nemôže nijaký členský štát, v prípade existencie smernice zabezpečujúcej úplnú harmonizáciu, zaviesť výnimky z právnej úpravy Únie, a to ani výnimky výhodnejšie pre spotrebiteľa, ak to samotná smernica výslovne neumožňuje. ( 9 )

31.

Pokiaľ ide o smernicu 2002/65, existuje množstvo prvkov systematického, teleologického a gramatického charakteru, na základe ktorých možno túto smernicu kvalifikovať ako smernicu zabezpečujúcu úplnú harmonizáciu v súlade s vyššie uvedeným opisom.

32.

V odôvodnení 12 ( 10 ) sa totiž zdôrazňuje negatívny vplyv protichodných alebo odlišných predpisov o ochrane spotrebiteľa na fungovanie vnútorného trhu a na hospodársku súťaž medzi dotknutými spoločnosťami. Cieľom smernice je preto zaviesť spoločné pravidlá v oblasti uvádzania na trh na diaľku.