ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 22. mája 2012 ( *1 )

„Prístup k dokumentom — Nariadenie (ES) č. 1049/2001 — Dokumenty týkajúce sa zmluvy LIEN 97-2011 — Čiastočné odmietnutie prístupu — Vymedzenie predmetu prvej žiadosti — Výnimka vzťahujúca sa na ochranu súkromia a integrity jednotlivca — Výnimka vzťahujúca sa na ochranu rozhodovacieho procesu — Zásada riadnej správy vecí verejných — Konkrétne a individuálne preskúmanie — Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T-300/10,

Internationaler Hilfsfonds eV, so sídlom v Rosbachu (Nemecko), v zastúpení: H. Kaltenecker, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: P. Costa de Oliveira a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. van der Hout, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 29. apríla 2010, ktorým bol žalobkyni odmietnutý úplný prístup k spisu týkajúcemu sa zmluvy LIEN 97-2011,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a M. van der Woude,

tajomník: T. Weiler, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. septembra 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

Skutkové okolnosti

Žalobkyňa Internationaler Hilfsfonds eV je mimovládna organizácia založená podľa nemeckého práva, ktorá pôsobí v oblasti humanitárnej pomoci. Dňa 28. apríla 1998 podpísala s Komisiou Európskych spoločenstiev zmluvu LIEN 97-2011 na účely spolufinancovania programu lekárskej pomoci, ktorý organizovala v Kazachstane.

Dňa 1. októbra 1999 Komisia jednostranne odstúpila od zmluvy a v nadväznosti na toto odstúpenie informovala 6. augusta 2001 žalobkyňu o svojom rozhodnutí vymáhať určitú sumu, ktorá bola zaplatená žalobkyni v rámci plnenia tejto zmluvy.

Dňa 9. marca 2002 žalobkyňa predložila Komisii žiadosť o prístup k dokumentom týkajúcim sa zmluvy LIEN 97-2011 na základe ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43, Mim. vyd. 01/003, s. 331).

Listom z 8. júla 2002 Komisia zaslala žalobkyni zoznam dokumentov (ďalej len „list z 8. júla 2002“). V tomto liste čiastočne zamietla žiadosť žalobkyne, pričom odkázala na článok 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001.

Žalobkyňa po tom, čo sa jej žiadosti vyhovelo iba čiastočne, požiadala listom z 11. júla 2002 adresovaným predsedovi Komisie o úplný prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011. Vzhľadom na to, že tejto žiadosti nebolo vyhovené v celom rozsahu, žalobkyňa sa obrátila na Európskeho ombudsmana so sťažnosťou, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom 1874/2003/GG (ďalej len „sťažnosť 1874/2003/GG“), pričom poukázala na to, že Komisia jej odmietla poskytnúť úplný prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN-97-2011.

V nadväznosti na návrh odporúčania z 15. júla 2004, ktorý ombudsman zaslal Komisii, a podrobné stanovisko, ktoré Komisia 12. a 21. októbra 2004 zaslala ombudsmanovi, ombudsman prijal 14. decembra 2004 konečné rozhodnutie, v ktorom prostredníctvom kritickej poznámky konštatoval, že skutočnosť, že Komisia neuviedla náležité dôvody, ktoré by odôvodňovali jej odmietnutie poskytnúť žalobkyni prístup k viacerým dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, je prípadom nesprávneho úradného postupu.

Dňa 22. decembra 2004 žalobkyňa s poukazom na závery konečného rozhodnutia ombudsmana zo 14. decembra 2004 zaslala predsedovi Komisie ďalšiu žiadosť o úplný prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011. Listom zo 14. februára 2005 Komisia odpovedala na túto žiadosť a v tejto súvislosti rozhodla, že žalobkyni neposkytne iné dokumenty než tie, ktoré jej už sprístupnila.

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 11. apríla 2005 žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť smerujúcu proti rozhodnutiu Komisie zo 14. februára 2005, ktorá bola zapísaná pod spisovou značkou T-141/05. V nadväznosti na námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Súd prvého stupňa rozsudkom z 5. júna 2008, Internationaler Hilfsfonds/Komisia (T-141/05, neuverejnený v Zbierke), zamietol žalobu žalobkyne ako neprípustnú.

V nadväznosti na odvolanie, ktoré podala žalobkyňa podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, Súdny dvor rozsudkom z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia (C-362/08 P, Zb. s. I-669), zrušil rozsudok z 5. júna 2008, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, už citovaný v bode 8 vyššie, zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou v konaní pred Súdom prvého stupňa a vrátil mu vec, aby rozhodol o návrhoch žalobkyne smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia Komisie zo 14. februára 2005, ktorým jej bol odmietnutý prístup k predmetným dokumentom. Vec vrátená Súdu prvého stupňa bola zapísaná pod spisovou značkou T-141/05 RENV.

V júni 2009 podala Komisia žaloby na Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa v Bruseli), aby sa domáhala vrátenia prvej časti plnenia, ktoré poskytla v rámci zmluvy LIEN 97-2011. Toto konanie na vnútroštátnom súde zapísané pod spisovou značkou 00004913/IJ/LB/29 nebolo doposiaľ ukončené.

Listami z 28. a 31. augusta 2009 žalobkyňa podala na základe článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 ďalšiu žiadosť o úplný prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 (ďalej len „prvá žiadosť“).

Listom z 9. októbra 2009 Komisia odpovedala na túto prvú žiadosť (ďalej len „prvá odpoveď“), pričom uviedla, že vzhľadom na čas, ktorý uplynul od vydania jej rozhodnutia o žiadosti žalobkyne z 22. decembra 2004 o úplný prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ktoré bolo predmetom žaloby vo veci T-141/05, opäť preskúmala každý dokument z uvedeného spisu, ktorý nebol sprístupnený, a že po tomto preskúmaní sa rozhodla poskytnúť žalobkyni širší, avšak nie úplný, prístup k uvedeným dokumentom.

Listom z 15. októbra 2009, ktorý bol Komisii doručený 19. októbra 2009, žalobkyňa podala na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 opakovanú žiadosť, prostredníctvom ktorej vyzvala Komisiu, aby opätovne preskúmala prvú odpoveď (ďalej len „opakovaná žiadosť“).

Dňa 10. novembra 2009 Komisia predĺžila lehotu stanovenú na poskytnutie odpovede na opakovanú žiadosť.

V liste z 1. decembra 2009 Komisia najskôr uviedla, že vzhľadom na to, že opakovaná žiadosť si vyžaduje podrobné preskúmanie mnohých relevantných dokumentov a že príslušné rokovania s ostatnými útvarmi ešte nie sú ukončené, nie je žiaľ schopná poskytnúť konečnú odpoveď na túto žiadosť.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 1. februára 2010 žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť smerujúcu proti rozhodnutiam Komisie, ktoré sú obsiahnuté jednak v liste z 9. októbra 2009 a jednak v liste z 1. decembra 2009, pričom uvedená žaloba bola zapísaná pod spisovou značkou T-36/10.

Rozhodnutím z 29. apríla 2010 Komisia odpovedala na opakovanú žiadosť prostredníctvom svojho generálneho tajomníka (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

V prvom rade v hlave 2 napadnutého rozhodnutia s názvom „Dokumenty, ktorých sa týka opakovaná žiadosť“ Komisia konštatuje, že opakovaná žiadosť obsahovala po prvé v podstate žiadosť o prístup k takým dokumentom, aké boli uvedené v prvej žiadosti, a to konkrétne k „dokumentom, ktoré sa týkali [zmluvy LIEN 97-2011]“, ku ktorým žalobkyňa nemala prístup, a po druhé žiadosť o prístup k dodatočným dokumentom týkajúcim sa „internej poštovej komunikácie AIDCO s ďalšími generálnymi riaditeľstvami, ktorých sa LIEN vôbec netýkala“ (ďalej len „dodatočné dokumenty“). Komisia sa však domnieva, že vzhľadom na to, že žiadosť o prístup k dodatočným dokumentom bola prvýkrát podaná v štádiu opakovanej žiadosti, je táto žiadosť novou žiadosťou. Z tohto dôvodu spresňuje, že napadnuté rozhodnutie „sa týka iba dokumentov zo zložiek 1, 2, 3 a 4, ktoré sa zaoberajú odstúpením od [zmluvy LIEN 97-2011] a ktoré neboli zverejnené prostredníctvom listu z 9. októbra 2009 zaslaným ako odpoveď generálneho riaditeľstva AIDCO“.

V druhom rade Komisia v tej istej hlave napadnutého rozhodnutia uvádza, že v nadväznosti na opakovanú žiadosť boli také nezverejnené dokumenty, aké sú uvedené v tabuľke, ktorá je súčasťou prílohy napadnutého rozhodnutia, riadne skontrolované. Komisia spresňuje:

—

po prvé, že uvedená tabuľka sa delí na tri časti, ktoré zahrnujú tri kategórie dokumentov, a to jednak dokumenty nachádzajúce sa v zložkách 1 až 3, ktoré sú súčasťou spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ďalej dokumenty nachádzajúce sa v zložke 4, časti I, a napokon dokumenty, ktoré sa nachádzajú v zložke 4, časti II,

—

po druhé, že pokiaľ ide o všetky dokumenty označené v uvedenej tabuľke, tie sú prístupné buď úplne (AI), čiastočne (AP) alebo nie sú prístupné vôbec (NA),

—

po tretie, že pokiaľ sa rozhodne, že dokument nie je úplne prístupný, spresnia sa ustanovenia nariadenia č. 1049/2001, na základe ktorých bolo prijaté toto rozhodnutie,

—

po štvrté, že pokiaľ ide o dokumenty alebo určité časti dokumentov, ktoré nepatria do predmetu prvej žiadosti (ďalej len „predmet prvej žiadosti“) alebo do pôsobnosti nariadenia č. 1049/2001 (ďalej len „pôsobnosť nariadenia“), uvedené dokumenty sú označené ako dokumenty, ktoré nepatria do pôsobnosti (HC).

V treťom rade Komisia v bode 3 napadnutého rozhodnutia uvádza svoje závery týkajúce sa opakovanej žiadosti.

Po prvé Komisia v oddiele 3.1 s názvom „Dokumenty, ktoré nepatria do pôsobnosti“ uvádza dôvody, pre ktoré niektoré dokumenty vôbec alebo čiastočne nepatria do predmetu prvej žiadosti alebo nepatria do pôsobnosti nariadenia, a identifikuje uvedené dokumenty.

Po druhé v oddiele 3.2 s názvom „Dokumenty, ku ktorý sa poskytuje úplný prístup“ Komisia jednak identifikuje dokumenty, ktoré patria do kategórie predmetných dokumentov. Takisto spresňuje, že niektoré uvedené dokumenty obsahujú časti, ktoré sú utajené buď z dôvodu, že nepatria do predmetu prvej žiadosti, alebo z dôvodu, že nepatria do pôsobnosti nariadenia. Napokon identifikuje viaceré dokumenty alebo časti dokumentov, ktorých obsah je totožný s obsahom ďalších dokumentov alebo častí dokumentov zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

Po tretie v oddiele 3.3 s názvom „Čiastočne sprístupnené dokumenty“ Komisia na jednej strane identifikuje dokumenty, ktoré patria do tohto oddielu. Na druhej strane spresňuje, že nezverejnené časti týchto dokumentov sú utajené z dôvodu, že buď sa na ne uplatní jedna z výnimiek uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, alebo nepatria do pôsobnosti nariadenia alebo predmetu prvej žiadosti. Napokon Komisia identifikuje viaceré nové dokumenty alebo časti dokumentov, ktorých obsah je totožný s obsahom ďalších dokumentov alebo častí dokumentov zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

Po štvrté v oddiele 3.4 s názvom „Dokumenty, ktoré nemôžu byť sprístupnené“ Komisia na jednej strane identifikuje dokumenty, ktoré patria do kategórie predmetných dokumentov. Na druhej strane spresňuje, že tabuľka, ktorá je súčasťou prílohy napadnutého rozhodnutia, v rozsahu, v akom sa týka uvedených dokumentov, tiež odkazuje na výnimky uvedené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, ktoré boli uplatnené v súvislosti s týmito dokumentmi. Napokon identifikuje viaceré dokumenty alebo časti dokumentov, ktorých obsah je totožný s obsahom ďalších dokumentov zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

V štvrtom rade v bode 4 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dôvody odmietnutia úplného prístupu k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 založené na nariadení č. 1049/2001, a to na jednej strane v bode 4.1 napadnutého rozhodnutia poukazuje na ochranu rozhodovacieho procesu na základe článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001 a na druhej strane v bode 4.2 napadnutého rozhodnutia poukazuje na ochranu súkromia a integrity jednotlivca na základe článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.

V piatom rade v bode 5 napadnutého rozhodnutia Komisia skúma, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov, ku ktorým bol čiastočne alebo úplne odmietnutý prístup v štádiu skúmania žiadosti o prístup. Komisia však na jednej strane konštatuje, že zverejnenie požadovaných dokumentov môže slúžiť iba osobitnému záujmu, na ktorý poukázal žiadateľ, a nie prevažujúcemu verejnému záujmu. Na druhej strane sa domnieva, že verejný záujem na transparentnosti môže byť v tomto prípade dôvodom na poskytnutie prístupu k dokumentom, ktoré sú chránené výnimkami uvedenými v bode 4 napadnutého rozhodnutia na účely odmietnutia ich zverejnenia.

Uznesením z 24. marca 2011 Všeobecný súd vyhlásil žalobu podanú vo veci T-36/10 za zjavne neprípustnú, pretože smerovala proti rozhodnutiu Komisie z 9. októbra 2009, a za bezpredmetnú, pretože smerovala proti implicitnému rozhodnutiu o odmietnutí, ktoré obsahoval list Komisie z 1. decembra 2009. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 29. apríla 2011 žalobkyňa podala odvolanie proti uzneseniu Všeobecného súdu z 24. marca 2011 na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora, ktoré bolo zapísané pod spisovou značkou C-208/11 P.

Uznesením z 21. septembra 2011 Všeobecný súd rozhodol, že v nadväznosti na stratu záujmu na konaní zo strany žalobkyne netreba viac rozhodovať vo veci T-141/05 RENV. Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 2. novembra 2011 žalobkyňa podala odvolanie proti uzneseniu Všeobecného súdu z 21. septembra 2011 na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora, ktoré bolo zapísané pod spisovou značkou C-554/11 P.

Konanie

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. júla 2010 žalobkyňa podala túto žalobu.

Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 29. júla 2010 žalobkyňa na základe ustanovení článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhla, aby Všeobecný súd zohľadnil odôvodnenie rozsudku, ktorý vyhlásil po podaní žaloby.

Uznesením zo 14. apríla 2011 bolo v súlade s článkom 65 písm. b), článkom 66 ods. 1 a článkom 67 ods. 3 tretím pododsekom rokovacieho poriadku prijaté prvé opatrenie na vykonanie dokazovania, v rámci ktorého bola Komisii uložená povinnosť predložiť kópiu dôverných verzií dokumentov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí zaradené do týchto troch kategórií, a to jednak tých, ktorých obsah „nepatrí do pôsobnosti“ (bod 3.1 napadnutého rozhodnutia), tých, ktoré boli čiastočne sprístupnené (bod 3.3 napadnutého rozhodnutia) a napokon tých, ktoré neboli vôbec sprístupnené (bod 3.4 napadnutého rozhodnutia), pričom bolo spresnené, že tieto dokumenty sa v rámci konania v tejto veci neposkytnú žalobkyni.

Listom z 10. mája 2011 Komisia odpovedala na opatrenie na vykonanie dokazovania obsiahnuté v uznesení zo 14. apríla 2011. Všeobecný súd sa však domnieval, že uvedená odpoveď formálne a obsahovo nevyhovovala predmetu uvedeného opatrenia.

Preto bolo uznesením z 25. mája 2011 v súlade s článkom 67 ods. 3 tretím pododsekom rokovacieho poriadku prijaté druhé opatrenie na vykonanie dokazovania, v rámci ktorého bola Komisii opäť uložená povinnosť, aby podľa schémy predkladania uvedenej v bode 2 výroku tohto uznesenia predložila kópiu dôvernej verzie všetkých dokumentov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí zaradené do troch kategórií uvedených v bodoch 3.1, 3.3 a 3.4 napadnutého rozhodnutia, pričom bolo spresnené, že tieto dokumenty nebudú v rámci konania v tejto veci poskytnuté žalobkyni (ďalej len „druhé opatrenie na vykonanie dokazovania“).

Dňa 8. júna 2011 Všeobecný súd adresoval účastníkom konania na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania žiadosti o informácie, na ktoré Komisia odpovedala listom z 15. júna 2011 a žalobkyňa listom z 21. júna 2011.

Listom z 9. júna 2011 Komisia odpovedala a vyhovela druhému opatreniu na vykonanie dokazovania, ktoré bolo obsiahnuté v uznesení z 25. mája 2011.

Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2011 žalobkyňa na základe ustanovení článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku požiadala o povolenie predložiť nové žalobné dôvody založené na právnych skutočnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

V nadväznosti na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania vykonané počas pojednávania Komisia poskytla Všeobecnému súdu kópiu prvej odpovede, ktorú obsahoval list z 9. októbra 2009.

Návrhy účastníkov konania

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a nedôvodnú v celom rozsahu,

—

zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

O prípustnosti obsahu listov, ktoré žalobkyňa podala do kancelárie Všeobecného súdu 29. júla 2010 a 11. júla 2011

V listoch z 29. júla 2010 a 11. júla 2011 žalobkyňa v podstate na základe ustanovení článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku výslovne alebo implicitne uviedla dva nové žalobné dôvody. V súlade s ustanoveniami článku 48 ods. 2 tretieho pododseku rokovacieho poriadku treba posúdiť prípustnosť týchto dvoch žalobných dôvodov.

Po prvé, pokiaľ ide o obsah listu z 29. júla 2010, treba pripomenúť, že z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku výslovne vyplýva, že žalobné dôvody uvedené v štádiu žaloby musia byť zhrnuté. Preto sa v prípade neexistencie osobitného ustanovenia v článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, pokiaľ ide o formálne požiadavky na uvedenie nového žalobného dôvodu v priebehu konania, treba domnievať, že ustanovenia článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku sa uplatnia rovnako na taký žalobný dôvod.

V liste z 29. júla 2010 však žalobkyňa tvrdí, že v rozsudku zo 7. júla 2010, Agrofert Holding/Komisia (T-111/07, neuverejnený v Zbierke), Všeobecný súd zamietol tvrdenia Komisie, ktoré sú totožné s tvrdeniami uvedenými v napadnutom rozhodnutí a ktoré sa zakladajú na výnimkách uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Naopak, Komisia nikde nespresňuje body už citovaného rozsudku Agrofert Holding/Komisia, ktoré považuje za relevantné. Namiesto toho sa uspokojuje s tým, že vyzýva Všeobecný súd, aby preskúmal, či konštatovania, ku ktorým dospel v tomto rozsudku, sú analogicky uplatniteľné v rámci konania v tejto veci.

Za týchto podmienok bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k existencii nových okolností, na základe ktorých by bolo možné uviesť nový žalobný dôvod v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku, treba sa domnievať, že obsah listu z 29. júla 2010 nevyhovuje formálnym náležitostiam, v súlade s ktorými musí byť žalobný dôvod predložený a ktoré sú stanovené v článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Preto musí byť uvedený obsah vyhlásený za neprípustný.

Po druhé, pokiaľ ide o obsah listu z 11. júla 2011, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozsudok, ktorým sa potvrdzuje iba právny stav, ktorý žalobca v čase podania žaloby v zásade poznal, nemožno považovať za novú okolnosť umožňujúcu predloženie nového žalobného dôvodu (rozsudok Súdneho dvora z 1. apríla 1982, Dürbeck/Komisia, 11/81, Zb. s. 1251, bod 17, rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, T. Port/Rada, T-2/99, Zb. s. II-2093, bod 57, a Banatrading/Rada, T-3/99, Zb. s. II-2123, bod 49).

V prejednávanej veci sa však žalobkyňa v liste z 11. júla 2011 odvoláva na rozsudok Všeobecného súdu zo 7. júna 2011, Toland/Parlament (T-471/08, Zb. s. II-2717), a zhrnuje jeho odôvodnenie. V tomto zhrnutí žalobkyňa najskôr pripomína ustálenú judikatúru, ktorá je citovaná v uvedenom rozsudku. Následne uvádza vecné riešenia prijaté v už citovanej veci Toland/Parlament, ktoré považuje za uplatniteľné na prejednávanú vec.

Na základe toho treba konštatovať, že vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 44 vyššie, rozsudok Toland/Parlament, už citovaný v bode 45 vyššie, nemožno považovať za novú okolnosť umožňujúcu uvedenie nového žalobného dôvodu, keďže iba potvrdzuje právny stav, ktorý žalobkyňa v zásade poznala v čase podania žaloby. Z tohto dôvodu musí byť obsah listu z 11. júla 2011 vyhlásený za neprípustný.

O veci samej

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza v podstate štyri žalobné dôvody založené po prvé na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie predmetu prvej žiadosti, a v dôsledku toho na porušení povinnosti Komisie vykonať úplné preskúmanie uvedenej žiadosti, po druhé na porušení povinnosti odôvodnenia, po tretie na porušení ustanovení článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 a po štvrté na porušení ustanovení článku 4 ods. 3 druhého pododseku toho istého nariadenia.

Po tom, čo sa uvedú úvodné pripomienky k tejto veci, pristúpi sa k preskúmaniu prvého žalobného dôvodu, následne sa preskúma tretí a štvrtý žalobný dôvod a napokon druhý žalobný dôvod.

Úvodné pripomienky

Ako vyplýva z prvého odseku hlavy 1 napadnutého rozhodnutia s názvom „Kontext“ napadnutého rozhodnutia, Komisia uviedla, že „spis týkajúci sa zmluvy… LIEN 97-2011 sa sklad[al] zo štyroch častí“, ktoré označila ako zložky, a to:

—

„zložka 1: [obsahujúca] dokumenty počnúc formulárom žiadosti až po kontrolnú správu sekcie technickej pomoci (Technical Assistance Unit, TAU),

—

zložka 2: [obsahujúca] dokumenty počnúc druhou priebežnou správou až do apríla 2000 – kabinet Patten,

—

zložka 3: [obsahujúca] predovšetkým korešpondenciu od decembra 1998 do júna 2002,

—

zložka 4: [obsahujúca] interné dokumenty vrátane korešpondencie medzi Komisiou a úradmi pre vnútorné záležitosti IBF International Consulting… a Európskym dobrovoľníckym centrom…“

Okrem toho „Zložka 4“ spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 sa delí na dve časti, a to, ako vyplýva z druhého odseku hlavy 1 napadnutého rozhodnutia s názvom „Kontext“:

—

zložka 4 časť I: obsahuje dokumenty, ktoré boli uvedené na zozname v liste z 8. júla 2002,

—

zložka 4 časť II: obsahuje e-mailové správy, ktoré boli spomínané v odôvodnenom stanovisku adresovanom Komisiou 12. a 21. októbra 2004 ombudsmanovi.

Navyše v tomto rozsudku sa pojem „podčasť“ v dôvernej verzii dokumentov zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 založenej do spisu v tejto veci ako odpoveď na druhé opatrenie na vykonanie dokazovania používa na účely označenia pasáží, ktoré Komisia najmä v tabuľke priloženej k napadnutému rozhodnutiu označuje pojmom „časť“, pred ktorým sa uvádza číselný údaj. Takisto pojem „rámec“ sa používa na označenie pasáží, ktoré Komisia zreteľne vymedzila tak, že ich ohraničila rámčekom v uvedenej dôvernej verzii, a v prípade ktorých Komisia spresnila dôvody, pre ktoré odmietla zverejniť ich obsah [napríklad z dôvodu výnimiek podľa článku 4 ods. 1 písm. b) a článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001].

Okrem toho Všeobecný súd uvádza, že pokiaľ ide o niektoré dokumenty zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, v súvislosti s ktorými Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dôvody, pre ktoré odmietla poskytnúť žalobkyni úplný prístup k týmto dokumentom, uvedené dôvody neboli systematicky prebraté do dôverných verzií týchto dokumentov, ktoré boli priložené k odpovedi Komisie na druhé opatrenie na vykonanie dokazovania. Všeobecný súd konštatuje, že ide o tieto dokumenty zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ktoré sú dotknuté týmto nedostatkom:

—

pokiaľ ide o odmietnutie založené na skutočnosti, že obsah predmetného dokumentu čiastočne nepatril do pôsobnosti žiadosti o prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, v zložke 1: dokument 2/1999,

—

pokiaľ ide o odmietnutie založené na výnimke podľa článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001:

—

v zložke 4 časti I: dokument 19/1999 (podčasť 1),

—

v zložke 4 časti II: dokument 14/1999,

—

pokiaľ ide o odmietnutie založené na výnimke podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001:

—

v zložke 1: dokument 7/1999 (podčasť 2),

—

v zložke 4 časti I: dokumenty 8/1999 až 11/1999, 13/1999 a 19/1999 (podčasť 1),

—

v zložke 4 časti II: dokumenty 7/1999, 8/1999, 12/1999 a 14/1999.

Pokiaľ ide o dokumenty zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 uvedené v bode 52 vyššie, treba sa však domnievať, že vzhľadom na to, že Komisia v súvislosti s ich predmetom v napadnutom rozhodnutí výslovne poukázala na dôvod odmietnutia zverejniť ich obsah, neuvedenie tohto dôvodu, aký sa uvádza v tom istom bode, neumožňuje dospieť k záveru, že Komisia do dnešného dňa odmietala na tento dôvod poukázať. V prípade, že Komisia v odpovedi na druhé opatrenie na vykonanie dokazovania výslovne neuvedie také odmietnutie, nemožno vylúčiť, že toto neuvedenie bolo výsledkom obyčajnej tlačovej chyby. Z tohto dôvodu, pokiaľ ide o dokumenty uvedené v bode 52 vyššie, treba posúdiť, či nezverejnené údaje z uvedených dokumentov obsahujú prvky, ktoré sa kryjú s predmetom výnimky, ktorá bola v napadnutom rozhodnutí výslovne uvedená na účely odmietnutia zverejnenia týchto údajov.

O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie predmetu prvej žiadosti, a následne na nesplnení povinnosti Komisie vykonať úplné preskúmanie uvedenej žiadosti

Žalobkyňa tvrdí, že jej prvá žiadosť smerovala k tomu, aby jej bol poskytnutý prístup jednak k dokumentom nachádzajúcim sa v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 a jednak k dokumentom, ktorých existenciu odhalil spolupracovník ombudsmana v správe z 9. marca 2004 (ďalej len „spolupracovník ombudsmana“) v rámci preskúmania sťažnosti 1874/2003/GG a ktoré boli v pôvodnej žiadosti vymedzené prostredníctvom formulácie „určitý počet [dokumentov] obsahujúcich korešpondenciu a poznámky vyhotovené od roku 2002“ (ďalej len „ďalšie dokumenty odovzdané spolupracovníkovi ombudsmana“). Komisia si preto nesplnila svoju povinnosť vykonať úplné preskúmanie žiadosti o neobmedzený prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

Komisia tvrdí, že prístup k týmto dodatočným dokumentom nebol v prvej žiadosti požadovaný, ale prvýkrát sa oň požiadalo v rámci opakovanej žiadosti. Preto by mala byť táto žaloba neprípustná v rozsahu, v akom sa týka uvedených dokumentov. V každom prípade taká žiadosť o prístup bola na to, aby jej Komisia mohla vyhovieť, veľmi všeobecná a nepresná, na čo Komisia upozornila žalobkyňu v liste z 20. júla 2010.

Predmetom tak čiastočnej neprípustnosti žaloby, ktorej sa domáha Komisia, ako aj prvého žalobného dôvodu je v prejednávanom prípade v podstate preskúmanie toho, či Komisia správne postupovala, keď nevyhovela žiadosti o prístup k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana.

Preskúmanie čiastočnej neprípustnosti žaloby, ktorej sa domáha Komisia, preto úzko súvisí s preskúmaním prvého žalobného dôvodu, takže najskôr treba preskúmať dôvodnosť žalobného dôvodu. V prípade, že by bol prvý žalobný dôvod dôvodný, treba odmietnuť čiastočnú neprípustnosť žaloby, ktorej sa domáha Komisia.

Na účely posúdenia dôvodnosti prvého žalobného dôvodu treba najskôr určiť predmet prvej žiadosti.

O predmete prvej žiadosti

Predovšetkým treba konštatovať, že žalobkyňa v prvej žiadosti vychádzala výslovne z konštatovaní uvedených v správe, ktorú 9. marca 2004 vypracoval spolupracovník ombudsmana.

Žalobkyňa tak v uvedenej žiadosti tvrdila:

„V nadväznosti na sťažnosť 1874/2003/GG Európsky ombudsman [v liste z] 18. marca 2004… rozhodol o neúplnosti dokumentov poskytnutých [žalobkyni] v rámci odpovede na žiadosť o prístup, ktorú som podala v mene [žalobkyne] vo veci [týkajúcej sa zmluvy LIEN 97-2011]. K tomuto listu bola priložená správa [spolupracovníka ombudsmana] z 9. marca 2004…

Zo správy [spolupracovníka ombudsmana] vyplýva, že nasledujúce [dokumenty] Komisia [žalobkyni] nesprístupnila a žiadam vás, aby ste [žalobkyni] povolili prístup k týmto dokumentom. [Spolupracovník ombudsmana] označil tieto chýbajúce dokumenty:

—

zložka 1: …

—

zložka 2: …

—

zložka 3: …

—

zložka 4: …

—

[spolupracovník ombudsmana] okrem iného uvádza: ‚Komisia takisto predložila určitý počet [dokumentov] obsahujúcich korešpondenciu a poznámky vyhotovené od [roku] 2002. Keďže sa sťažnosť týkala výlučne prístupu k zložkám 1 až 4 uvedeným vyššie, tieto ďalšie [dokumenty] úrad ombudsmana neskúmal.‘

V tejto súvislosti si dovoľujem… uviesť, že je logické, že [žalobkyňa] môže Európskemu ombudsmanovi uviesť na účely preskúmania iba [dokumenty], ktoré sú jej známe…

Komisia existenciu dodatočných [dokumentov], na ktoré upozornil [spolupracovník ombudsmana] – ‚Komisia taktiež predložila určitý počet [dokumentov] obsahujúcich korešpondenciu a poznámky vyhotovené od roku 2002‘ – naďalej [žalobkyni] zatajovala… Je preto potrebné, aby tieto [dokumenty], teda ‚určitý počet [dokumentov] obsahujúcich korešpondenciu a poznámky vyhotovené od roku 2002‘, ktoré odhalil [spolupracovník ombudsmana], boli takisto bezodkladne poskytnuté [žalobkyni].

…

V očakávaní vám vopred ďakujem za podporu v súvislosti s mojou ďalšou žiadosťou smerujúcou k získaniu úplného prístupu [k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011], aký zaručuje nariadenie č. 1049/2001.“

Zo znenia prvej žiadosti tak výslovne vyplýva, že jej predmetom bola žiadosť o neobmedzený a okamžitý prístup nielen k všetkým dokumentom, ktoré spolupracovník ombudsmana identifikoval v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ale takisto k ďalším dokumentom, ktoré boli odovzdané uvedenému spolupracovníkovi.

Rovnako treba pripomenúť, že počas šetrenia, ktoré vykonal spolupracovník ombudsmana v kanceláriách Komisie v rámci preskúmania sťažnosti 1874/2003/GG súvisiacej s tým, že Komisia odmietla poskytnúť žalobkyni prístup k všetkým dokumentom obsiahnutým v spise týkajúcom sa zmluvy LIEN 97-2011, Komisia z vlastnej iniciatívy odovzdala uvedenému spolupracovníkovi nielen dokumenty obsiahnuté v zložkách 1 až 4 uvedeného spisu, ale tiež ďalšie dokumenty, ako to vyplýva zo správy uvedeného spolupracovníka.

Komisia preto do dnešného dňa nemôže potvrdiť, že dokumenty zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ku ktorým žalobkyňa požaduje prístup, sú výlučne tie, ktoré sú uvedené v zozname dokumentov, ktorý Komisia poskytla v liste z 8. júla 2002 a ktoré sa nachádzajú v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011. Toto tvrdenie odporuje zneniu správy spolupracovníka ombudsmana z 9. marca 2004, ktoré Komisia nespochybňuje.

O zákonnosti neexistencie rozhodnutia Komisie týkajúceho sa žiadosti o neobmedzený prístup k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana

Treba pripomenúť, že účelom nariadenia č. 1049/2001, ako uvádzajú jeho odôvodnenie 4 a článok 1, je čo najúčinnejšie uplatniť právo verejnosti na prístup k dokumentom inštitúcií.

Odôvodnenie 1 nariadenia č. 1049/2001 odkazuje na ustanovenia článku 1 druhého odseku ZEÚ, podľa ktorého uvedená zmluva predstavuje novú etapu v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy, v ktorom sa prijímajú rozhodnutia čo najotvorenejšie a čo najbližšie k občanovi. Ako pripomína odôvodnenie 2 uvedeného nariadenia, právo na prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií je spojené s ich demokratickou povahou.

Ak sa od Komisie požaduje zverejnenie dokumentu, je povinná posúdiť v každom konkrétnom prípade, či sa na dokument vzťahujú výnimky z práva na prístup k dokumentom inštitúcií vymedzené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C-39/05 P a C-52/05 P, Zb. s. I-4723, bod 35).

Okrem toho, ako vyplýva zo znenia odôvodnenia 13 nariadenia č. 1049/2001, aby bolo právo na prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií Únie plne rešpektované, uplatňuje sa dvojstupňový administratívny postup s doplnkovou možnosťou súdneho konania alebo podania sťažnosti ombudsmanovi.

Takisto podľa judikatúry články 7 a 8 nariadenia č. 1049/2001 tým, že upravujú konanie rozdelené na dve časti, majú na jednej strane umožniť rýchle a jednoduché vybavenie žiadostí o prístup k dokumentom dotknutých inštitúcií, ako aj na druhej strane prioritne umožniť zmier sporov, ktoré by prípadne mohli vzniknúť (rozsudok z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, už citovaný v bode 9 vyššie, bod 53).

Z pripomienok uvedených v bodoch 64 až 68 vyššie vyplýva, že dotknutá inštitúcia má povinnosť vykonať úplné preskúmanie všetkých dokumentov uvedených v žiadosti o zverejnenie. Taká požiadavka sa v zásade uplatňuje nielen v rámci vybavovania opakovanej žiadosti v zmysle článku 8 nariadenia č. 1049/2001, ale aj v rámci vybavovania prvej žiadosti v zmysle článku 7 uvedeného nariadenia.

V prejednávanom prípade treba v prvom rade uviesť, že Komisia v prvej odpovedi spresňuje: „Tento list sa samozrejme týka iba dokumentov, ku ktorým vám nebol poskytnutý prístup v rámci vašej návštevy v roku 2002. Ako vám už bolo vysvetlené v liste z 8. júla 2002, spis týkajúci sa zmluvy LIEN 97-2011 je rozdelený na štyri časti [zložky 1 až 4].“

Z tohto dôvodu bez toho, aby proti tomu Komisia namietala, treba konštatovať, že prvá odpoveď neobsahuje nijaký prvok odpovede na prvú žiadosť v rozsahu, v akom táto žiadosť smerovala k získaniu neobmedzeného prístupu k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana.

V druhom rade treba pripomenúť, že v prvej odpovedi sa Komisia uspokojila s konštatovaním, že dokumenty zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 boli zaradené do zložiek 1 až 4 uvedeného spisu. Zo správy spolupracovníka ombudsmana, na ktorú sa výslovne odkazuje v prvej žiadosti, však vyplýva, že mu v rámci preskúmania sťažnosti 1874/2003/GG boli odovzdané iné dokumenty než tie, ktoré boli zaradené do zložiek 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011. Vzhľadom na konštatovania, ktoré spolupracovník ombudsmana uviedol vo svojej správe, ktorá bola vyhotovená po oznámení zoznamu nachádzajúceho sa v liste z 8. júla 2002, Komisia mala v prípade nepreskúmania prvej žiadosti o neobmedzený prístup k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana prinajmenšom povinnosť vysvetliť, prečo sa domnieva, že tieto dokumenty neboli súčasťou spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

Z úvah uvedených v bodoch 70 a 72 vyššie vyplýva, že vzhľadom na to, že prvá odpoveď nebola odpoveďou na žiadosť o neobmedzený prístup k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana, Komisia si nesplnila svoju povinnosť vykonať úplné preskúmanie uvedenej žiadosti. Také nesplnenie povinnosti z jej strany predstavuje zjavné ohrozenie cieľa sledovaného nariadením o rýchlom a jednoduchom vybavení žiadostí o prístup, aký sa pripomína v bode 68 vyššie.

V treťom rade treba konštatovať, ako v podstate tvrdí Komisia, že znenie opakovanej žiadosti, na základe ktorého možno vymedziť jej predmet, nezodpovedá presne zneniu prvej žiadosti, ktoré malo ten istý účel.

Ako bolo konštatované v bode 61 vyššie, žalobkyňa totiž v prvej žiadosti výslovne požiadala nielen o neobmedzený a okamžitý prístup k všetkým dokumentom, ktoré spolupracovník ombudsmana označil v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ale takisto k ďalším dokumentom, ktoré boli uvedenému spolupracovníkovi odovzdané.

Naopak, žalobkyňa v opakovanej žiadosti výslovne požiadala Komisiu, aby jej „okamžite poskytla všetky dokumenty, ktoré bez výnimky odmietla zverejniť zo zložiek 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, ako aj [dodatočné dokumenty]“.

Preto sa predmet prvej žiadosti a predmet opakovanej žiadosti formálne zhodujú, iba pokiaľ ide o žiadosť o neobmedzený prístup k dokumentom zaradeným do zložiek 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011. Naopak, treba konštatovať, že okrem týchto dokumentov žalobkyňa takisto požiadala o taký prístup jednak k ďalším dokumentom, ktoré boli odovzdané spolupracovníkovi ombudsmana, v prvej žiadosti, a jednak k dodatočným dokumentom v opakovanej žiadosti.

Taký terminologický nesúlad týkajúci sa predmetu prvej žiadosti a predmetu opakovanej žiadosti však nemôže odôvodňovať nevykonanie úplného preskúmania prvej žiadosti zo strany Komisie, aké sa uvádza v bode 73 vyššie, a ani nemôže zapríčiniť, že – ako tvrdí Komisia – žiadosť o neobmedzený prístup k dodatočným dokumentom, aká sa uvádza v opakovanej žiadosti, predstavuje novú žiadosť, takže predmet žiadosti žalobkyne o prístup by sa obmedzil iba na dokumenty zaradené do zložiek 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

Po prvé treba totiž pripomenúť, že prvá žiadosť o neobmedzený prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011 je novou žiadosťou o prístup, ktorá nasledovala po dvoch predchádzajúcich žiadostiach o neobmedzený prístup k tomu istému spisu, t. j. po žiadosti z 9. marca 2002 (pozri bod 3 vyššie) a žiadosti z 22. decembra 2004 (pozri bod 7 vyššie).

Vzhľadom na cieľ spočívajúci v rýchlosti a jednoduchosti postupu stanoveného nariadením č. 1049/2001 Súdny dvor za okolností, o ktoré ide v prejednávanom prípade a ktoré sú uvedené v bode 79 vyššie, v podstate rozhodol, že bolo možné odchýliť sa od dvojfázového konania, ktoré je stanovené na základe článkov 7 a 8 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudok z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, už citovaný v bode 9 vyššie, body 60 a 61).

Z tohto dôvodu, keďže sa okolnosti prejednávanej veci zmenili výlučne v rozsahu, v akom žalobkyňa predložila prostredníctvom listov z 28. a 31. augusta 2009 novú žiadosť o neobmedzený prístup k dokumentom zo spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, mala Komisia bez toho, aby čakala na hypotetickú opakovanú žiadosť, povinnosť vykonať úplné preskúmanie prvej žiadosti, a to najmä v súvislosti s ďalšími dokumentmi odovzdanými spolupracovníkovi ombudsmana.

Po druhé Komisia sa na účely odôvodnenia nevykonania preskúmania žiadostí žalobkyne o neobmedzený prístup k iným dokumentom než tým, ktoré sa nachádzajú v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011, v rámci prvej žiadosti a dokonca aj v rámci opakovanej žiadosti, nemohla odvolávať na veľmi všeobecnú a nepresnú povahu uvedených žiadostí.

Predovšetkým za predpokladu, že by žiadosť o prístup k ďalším dokumentom odovzdaným spolupracovníkovi ombudsmana alebo k dodatočným dokumentom bola formulovaná veľmi všeobecne a nepresne, treba pripomenúť, že článok 6 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že „ak žiadosť nie je dostatočne presná, orgán požiada žiadateľa, aby žiadosť spresnil, a žiadateľovi pri tom pomôže napríklad poskytnutím informácií o používaní verejných registrov dokumentov“.

Zo znenia tohto ustanovenia a predovšetkým z použitia slovies požiadať a pomôcť tak vyplýva, že samotné konštatovanie nedostatku presnosti žiadosti o prístup bez ohľadu na dôvody tejto nepresnosti má za následok, že inštitúcia, ktorej bola žiadosť určená, musí kontaktovať žiadateľa, aby lepšie vymedzil požadované dokumenty. Ide teda o ustanovenie v oblasti prístupu verejnosti k dokumentom, ktoré predstavuje formálne vyjadrenie zásady riadnej správy vecí verejných, ktorá patrí medzi záruky priznané právnym poriadkom Únie v správnych konaniach (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T-2/03, Zb. s. II-1121, bod 107). Povinnosť pomoci je teda základom zabezpečenia potrebného účinku práva na prístup vymedzeného nariadením č. 1049/2001.

V tomto prípade však zo spisu prejednávanej veci nevyplýva, že by Komisia v súlade s ustanoveniami článku 6 nariadenia č. 1049/2001 a so zásadou riadnej správy vecí verejných požiadala pred prijatím napadnutého rozhodnutia žalobkyňu, aby presnejšie vymedzila požadované dokumenty tak v prvej žiadosti, ako aj v opakovanej žiadosti.

Následne v každom prípade Komisia nemôže tvrdiť, že žalobkyňu v liste z 20. júla 2010 upozornila na veľmi všeobecnú a nepresnú povahu jej žiadosti o neobmedzený prístup. Treba teda konštatovať, že tento list bez ohľadu na jeho obsah nebol žalobkyni určený v nadväznosti na prvú alebo opakovanú žiadosť pred prijatím napadnutého rozhodnutia, ale po prijatí tohto rozhodnutia. Z tohto dôvodu nie je uvedený list zjavne relevantný na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Z uvedených úvah vyplýva, že je potrebné prijať prvý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie predmetu prvej žiadosti, a následne na nesplnení povinnosti Komisie vykonať úplné preskúmanie uvedenej žiadosti, a preto treba zamietnuť návrh Komisie založený na čiastočnej neprípustnosti žiadosti o prístup k predmetným dokumentom.

Napadnuté rozhodnutie tak treba zrušiť, keďže sa ním žalobkyni implicitne odmieta prístup k dokumentom, ktoré Komisia odovzdala spolupracovníkovi ombudsmana a ktoré sú iné než tie, ktoré tento spolupracovník identifikoval v zložkách 1 až 4 spisu týkajúceho sa zmluvy LIEN 97-2011.

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení ustanovení článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 a o štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 3 druhého pododseku toho istého nariadenia

Úvodné pripomienky

Nariadenie č. 1049/2001 upravuje prístup verejnosti k dokumentom inštitúcií ako všeobecné pravidlo, avšak stanovuje výnimky založené na niektorých verejných a súkromných záujmoch.

Podľa ustálenej judikatúry treba výnimky z prístupu k dokumentom vykladať a uplatňovať reštriktívnym spôsobom, aby sa neznemožnilo uplatnenie všeobecnej zásady spočívajúcej v poskytnutí verejnosti čo najširšieho prístupu k dokumentom, ktorými inštitúcie disponujú (pozri rozsudok Súdneho dvora z 1. februára 2007, Sison/Rada, C-266/05 P, Zb. s. I-1233, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a pozri v tomto zmysle rozsudok Švédsko a Turco/Rada, už citovaný v bode 66 vyššie, body 35 a 36). Navyše zásada proporcionality vyžaduje, aby výnimky nepresiahli hranice toho, čo je primerané a potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa (rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2001, Rada/Hautala, C-353/99 P, Zb. s. I-9565, bod 28).

Okrem toho preskúmanie požadované na účely vybavenia žiadosti o prístup k dokumentom musí mať v zásade konkrétnu povahu. Na jednej strane samotná okolnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, nepostačuje totiž na odôvodnenie jej uplatnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. septembra 2000, Denkavit Nederland/Komisia, T-20/99, Zb. s. II-3011, bod 45). Takéto uplatnenie môže byť v zásade odôvodnené len za predpokladu, že inštitúcia predtým preskúmala po prvé, či prístup k dokumentu môže konkrétne a skutočne ohroziť chránený záujem, a po druhé, či za predpokladov uvedených v článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1049/2001 neexistuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie dotknutého dokumentu. Na druhej strane riziko ohrozenia chráneného záujmu musí byť primerane predvídateľné, a nie čisto hypotetické (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2002, Kuijer/Rada, T-211/00, Zb. s. II-485, bod 56). Preskúmanie, ktoré má inštitúcia vykonať na účely uplatnenia výnimky, preto musí byť vykonané konkrétne a musí byť zjavné z odôvodnenia rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. júla 1999, Hautala/Rada, T-14/98, Zb. s. II-2489, bod 67, zo 6. apríla 2000, Kuijer/Rada, T-188/98, Zb. s. II-1959, bod 38, a Verein für Konsumenteninformation/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 69).

V zásade konkrétne a individuálne preskúmanie každého dokumentu je potrebné tiež preto, že aj za predpokladu, že je jasné, že žiadosť o prístup sa týka dokumentov chránených výnimkou, jedine takéto preskúmanie umožní dotknutej inštitúcii posúdiť možnosť poskytnúť žiadateľovi čiastočný prístup v súlade s článkom 4 ods. 6 nariadenia č. 1