Vec C‑148/04

Unicredito Italiano SpA

proti

Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Commissione tributaria provinciale di Genova)

„Štátna pomoc – Rozhodnutie 2002/581/ES – Daňové výhody poskytnuté bankám – Odôvodnenie rozhodnutia – Kvalifikovanie štátnej pomoci – Podmienky – Zlučiteľnosť so spoločným trhom – Podmienky – Článok 87 ods. 3 písm. b) a c) ES – Dôležitý projekt spoločného európskeho záujmu – Rozvoj určitých činností – Predtým poskytnuté daňové výhody – Vymáhanie pomoci – Zásada ochrany legitímnej dôvery – Zásada právnej istoty – Zásada proporcionality“

Návrhy prednesené 8. septembra 2005 – generálna advokátka C. Stix‑Hackl

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 15. decembra 2005

Abstrakt rozsudku

1. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Selektívna povaha opatrenia – Daňové opatrenie výlučne v prospech podnikov v bankovom sektore uskutočňujúcich niektoré operácie – Zahrnutie

(Článok 87 ods. 1 ES)

2. Pomoc poskytovaná štátmi – Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Narušenie hospodárskej súťaže – Kritériá posúdenia

(Článok 87 ods. 1 ES)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Celkové preskúmanie schémy pomoci – Prípustnosť – Dôsledok

(Oznámenie Komisie 96/C 68/06)

4. Pomoc poskytovaná štátmi – Zákaz – Výnimky – Pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného záujmu – Pomoc smerujúca k rozvoju odvetvia hospodárskej činnosti – Voľná úvaha Komisie – Súdne preskúmanie – Obmedzenia

[Článok 87 ods. 3 písm. b) a c) ES]

5. Pomoc poskytovaná štátmi – Plánovaná pomoc – Vykonanie bez predchádzajúceho oznámenia Komisii – Rozhodnutie Komisie nariaďujúce vrátenie pomoci – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Článok 88 ods. 3 ES a článok 253 ES)

6. Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Pomoc poskytnutá v rozpore s procesnými pravidlami článku 88 ods. 3 ES – Prípadná legitímna dôvera príjemcov – Právna istota – Ochrana – Podmienky a obmedzenia

(Článok 88 ods. 3 ES)

7. Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Porušenie zásady proporcionality – Neexistencia – Sumy, ktoré sa majú vrátiť – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť

(Článok 88 ods. 3 ES)

8. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie konštatujúce nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Vnútroštátne opatrenie nariaďujúce vrátenie pomoci – Spochybnenie platnosti vykonávacieho vnútroštátneho opatrenia týkajúceho sa právnych predpisov Spoločenstva ak neexistujú skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť rozhodnutia Komisie – Vylúčenie

(Článok 87 ES, nariadenie Rady č. 659/1999, článok 14)

1. Článok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá „zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“, t. j. selektívnu pomoc. Pomoc môže byť z hľadiska tohto ustanovenia selektívna, aj keď sa týka celého hospodárskeho odvetvia.

To je prípad zníženia dane, ktoré sa uplatňuje len v bankovom sektore a v rámci bankového sektora, a majú z neho prospech výlučne podniky uskutočňujúce niektoré operácie. Keďže sa neuplatňuje na všetky hospodárske subjekty a v skutočnosti sa odchyľuje od všeobecnej daňovoprávnej úpravy, nemožno naň hľadieť ako na všeobecné opatrenie daňovej alebo hospodárskej politiky.

Takéto zníženie dane musí byť teda podľa článku 87 ods. 1 ES zakázané, pokiaľ nie je adaptáciou všeobecného systému osobitných charakteristík bankových podnikov, ale bolo zavedené ako prostriedok zlepšenia konkurencieschopnosti určitých podnikov v konkrétnom čase vývoja uvedeného odvetvia.

(pozri body 44 – 51)

2. Článok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi a narúša alebo hrozí narúšaním hospodárskej súťaže. V rámci svojho posúdenia týchto dvoch podmienok nie je Komisia povinná zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž.

Nezlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom treba konštatovať s konečnou platnosťou, keď mala alebo môže mať dosah na obchod v Spoločenstve a účinok skreslenia v ňom existujúcej hospodárskej súťaže. Osobitne, ak pomoc, ktorú členský štát poskytne, posilňuje v rámci obchodu v Spoločenstve postavenie jedného podniku voči iným konkurujúcim podnikom, treba na tieto konkurujúce podniky hľadieť ako na ovplyvnené pomocou. V tejto súvislosti môže skutočnosť, že hospodárske odvetvie bolo predmetom liberalizácie na úrovni Spoločenstva, charakterizovať skutočný alebo možný dosah pomoci na hospodársku súťaž, ako aj jej účinok na obchod medzi členskými štátmi. Navyše nie je nevyhnutné, aby sa podnik príjemca pomoci sám zúčastnil na obchode v rámci Spoločenstva. Ak totiž členský štát poskytne podniku pomoc, možno činnosť v rámci štátu udržať alebo zvýšiť s takým následkom, že sa šance podnikov so sídlom v iných členských štátoch vstúpiť na trh tohto členského štátu znížia. Ďalej, posilnením podniku, ktorý sa až do tej doby nezúčastňoval na obchode v rámci Spoločenstva, ho možno uviesť do postavenia, ktoré mu umožní preniknúť na trh iného členského štátu.

Preto musí byť zníženie dane posilňujúce postavenie podnikov príjemcov pomoci voči iným podnikom činným v obchode v rámci Spoločenstva zakázané, najmä v kontexte významného liberalizačného procesu na úrovni Spoločenstva v odvetví finančných služieb, ktorý zvýšil hospodársku súťaž, ktorá mohla už byť dôsledkom voľného pohybu kapitálu stanoveného v Zmluve.

(pozri body 53 – 60)

3. V prípade schémy pomoci sa môže Komisia, aby overila, či tento režim obsahuje prvky pomoci, obmedziť na skúmanie všeobecných charakteristík predmetnej schémy bez toho, aby bola povinná skúmať každý osobitný prípad uplatnenia, najmä aby overila, že nevedie k prekročeniu najvyššej sumy pomoci de minimis stanovenej v jej oznámení 96/C 68/06.

(pozri body 67, 69)

4. Komisia pri uplatňovaní článku 87 ods. 3 ES disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorej výkon zahŕňa hodnotenie hospodárskeho a sociálneho usporiadania, ktoré sa musí uskutočniť v kontexte Spoločenstva. Súd Spoločenstva nemôže pri kontrole zákonnosti výkonu tejto slobody nahradiť posúdenie príslušného orgánu svojím posúdením v dotknutej oblasti, ale sa musí obmedziť na skúmanie toho, či posúdenie príslušného orgánu nie je postihnuté zjavnou chybou alebo zneužitím právomoci.

Vylúčením kvalifikovania „projektu spoločného európskeho záujmu“ v zmysle článku 87 ods. 3 písm. b) ES, pokiaľ ide o opatrenie zníženia dane, z ktorého vyplýva, že jeho účelom je najmä zlepšiť konkurencieschopnosť subjektov so sídlom v členskom štáte tak, že sa posilní len ich konkurenčné postavenie na vnútornom trhu, sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Nemožno účinne namietať, že takéto opatrenie spadá do rámca dokončenia privatizačného procesu, takýto proces začatý členským štátom nemôže byť sám osebe považovaný za projekt spoločného európskeho záujmu.

Navyše sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, považujúc, že opatrenie, ktoré má v podstate za cieľ najmä zlepšiť konkurencieschopnosť príjemcov pomoci v odvetví, pre ktoré je charakteristická silná medzinárodná konkurencia, a má posilniť postavenie príjemcov pomoci voči konkurentom, ktorí z neho výhody nemajú, nevyhovuje podmienke neovplyvniť nepriaznivo podmienky obchodu tak, aby to bolo v rozpore so spoločným záujmom, ktorej musí vyhovieť pomoc na rozvoj určitých činností v zmysle článku 87 ods. 3 písm. c) ES.

(pozri body 71, 72, 74 – 77, 79, 82, 83)

5. Povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 253 ES sa musí v podstate posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu, najmä podľa obsahu aktu, povahy dovolávaného sa odôvodnenia a záujmu, ktorý jeho adresát môže mať na získaní vysvetlení. V oblasti štátnej pomoci, v rozpore s ustanoveniami článku 88 ods. 3 ES, ak už bola pomoc poskytnutá, však Komisia, ktorá môže vnútroštátnym orgánom nariadiť, aby prikázali jej vrátenie, nie je povinná uviesť osobitné dôvody na účely odôvodnenia svojej činnosti.

Preto teda, pokiaľ jej členský štát neoznámil schému pomoci upravujúcu zníženie dane pred jej vykonaním, Komisia nebola povinná uviesť osobitné dôvody na podporu svojho príkazu na vrátenie.

(pozri body 99 – 101)

6. Vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 88 ES môžu mať podniky príjemcovia pomoci legitímnu dôveru v oprávnenosť pomoci v podstate len vtedy, ak sa táto poskytla v súlade s postupom stanoveným v uvedenom článku, a ďalej ak je starostlivý hospodársky subjekt za normálnych okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný.

Osobitne, ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, na základe čoho je podľa článku 88 ods. 3 ES protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v tomto prípade legitímnu dôveru v zákonnosť jej poskytnutia. Ani dotknutý členský štát, ani dotknutý subjekt sa navyše nemôžu dovolávať zásady právnej istoty ako prekážky vrátenia pomoci, keďže riziko vnútroštátneho sporu bolo možné predpokladať už od jej poskytnutia.

Vymáhanie pomoci poskytnutej v rozpore s postupom stanoveným v článku 88 ods. 3 ES totiž predstavuje riziko, ktoré môže subjekt prijímajúci pomoc predvídať, a teda sa nemôže dovolávať ochrany legitímnej dôvery pri jej odňatí.

Ďalej, podniky, ktoré prijali protiprávnu pomoc, berú vo všeobecnosti do úvahy jej výšku pri svojich hospodárskych voľbách a neskoršie vymáhanie tejto pomoci má obvykle nepriaznivý dosah na ich financie. Ak by taká situácia mala brániť vymáhaniu, pomoci by zostali nenávratne u svojich príjemcov v podstate vo všetkých prípadoch a kontrola štátnej pomoci Spoločenstvom by zostala bez účinku.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa príjemca protiprávnej pomoci nemôže domáhať možnosti odvolávať sa na výnimočné okolnosti, o ktoré by mohol oprávnene oprieť svoju dôveru v súlad tejto pomoci s právom.

(pozri body 104, 108 – 111)

7. Zrušenie protiprávnej pomoci jej vymáhaním je logickým následkom konštatovania jej protiprávnosti. Toto vymáhanie nemožno v zásade posudzovať z hľadiska skoršej situácie ako neprimerané opatrenie vzhľadom na účel ustanovení Zmluvy v oblasti štátnej pomoci. Vrátením pomoci jej príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu požíval voči svojim konkurentom, a nastolí sa nanovo skoršia situácia, existujúca pred poskytnutím pomoci. Sumy, ktoré sa majú vrátiť, nemožno určiť na základe rôznych operácií, ktoré mohli podniky vykonať, keby si nezvolili formu operácie spojenú s pomocou. Túto voľbu totiž urobili s vedomím rizika vymáhania pomoci poskytnutej v rozpore s postupom stanoveným v článku 88 ods. 3 ES. Uvedené podniky sa tomuto riziku mohli vyhnúť tým, že by sa rovno rozhodli pre odlišne štruktúrované operácie.

Pokiaľ ide o opatrenie pomoci poskytnutej vo forme zníženia dane, navrátenie do pôvodného stavu umožňuje, v štádiu vymáhania pomoci vnútroštátnymi orgánmi, zohľadniť len daňové zaobchádzanie, v prípade potreby výhodnejšie ako podľa všeobecného práva, poskytnuté pri neexistencii protiprávnej pomoci a podľa vnútroštátnych noriem zlučiteľných s právom Spoločenstva na základe skutočne vykonanej operácie.

(pozri body 113 – 116, 119)

8. Článok 87 a nasl. ES, článok 14 nariadenia č. 659/1999, ako aj zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality, nemôžu brániť vnútroštátnemu opatreniu, ktoré nariaďuje vrátenie pomoci v rámci výkonu rozhodnutia Komisie, ktorá túto pomoc kvalifikovala ako nezlučiteľnú so spoločným trhom a ktorej skúmanie vzhľadom na tie isté ustanovenia a všeobecné zásady neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na platnosť.

(pozri bod 125, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 15. decembra 2005 (*)

Vo veci C‑148/04,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Commissione tributaria provinciale di Genova (Taliansko) z 11. februára 2004 a doručený Súdnemu dvoru 23. marca 2004, ktorý súvisí s konaním:

Unicredito Italiano SpA

proti

Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory C. W. A. Timmermans, sudcovia C. Gulmann (spravodajca), R. Schintgen, G. Arestis a J. Klučka,

generálna advokátka: C. Stix‑Hackl,

tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. februára 2005,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Unicredito Italiano SpA, v zastúpení: A. Santa Maria, C. Biscaretti di Ruffia a G. Pizzonia, avvocati,

– talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Fiorilli, avvocato dello Stato,

– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. Lyal a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 8. septembra 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti rozhodnutia Komisie 2002/581/ES z 11. decembra 2001 o systéme štátnej pomoci pre banky, ktorý uplatňuje Taliansko [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 184, 2002, s. 27, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj výkladu článku 87 a nasl. ES, článku 14 nariadenia Rady č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1, Mim. vyd. 08/001, s. 339) a všeobecných zásad práva Spoločenstva.

2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Unicredito Italiano SpA (ďalej len „Unicredito“) so sídlom v Janove (Taliansko) a Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1, ktorý sa týkal daňovej výhody v prospech Unicredito v období rokov 1998, 1999 a 2000.

I – Vnútroštátny právny rámec

3 V Taliansku sa reforma bankového systému vykonala zákonom č. 218 z 30. júla 1990, ktorý obsahuje ustanovenia o reštrukturalizácii a posilnení majetkových podielov verejnoprávnych úverových inštitúcií (GURI č. 182 zo 6. augusta 1990, s. 8, ďalej len „zákon č. 218/90“).

4 Tento zákon umožnil transformáciu verejnoprávnych úverových inštitúcií na akciové spoločnosti. Na tieto účely bola verejnoprávna banka splnomocnená postúpiť bankovú inštitúciu akciovej spoločnosti tak, aby sa oddelila postupujúca právnická osoba, nazývaná v praxi „banková nadácia“ (ďalej len „banková nadácia“), vlastník podielov, od postupníckej akciovej spoločnosti, ktorá bola jediným subjektom oprávneným vykonávať bankovú činnosť. Banková nadácia spravovala podiely v postupníckej banke a z neho získané príjmy používala na sociálne účely.

5 Článok 2 zákona č. 489 z 26. novembra 1993, týkajúceho sa najmä predĺženia lehoty stanovenej v článku 7 ods. 6 zákona č. 218/90 (GURI č. 284 z 3. decembra 1993, s. 4), stanovil pre verejnoprávne bankové inštitúcie povinnosť transformovať sa na akciové spoločnosti najneskôr do 30. júna 1994.

6 Zákon č. 461 z 23. decembra 1998, ktorým sa na vládu deleguje právomoc reorganizácie občianskoprávnej a daňovej právnej úpravy týkajúcej sa subjektov uvedených v článku 11 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 356 z 20. novembra 1990, ako aj daňového režimu reštrukturalizácie bánk (GURI č. 4 zo 7. januára 1999, s. 4, ďalej len „zákon č. 461/98“), splnomocnil taliansku vládu uskutočniť novú reformu právnej úpravy bankového sektora, osobitne v oblasti reštrukturalizácie.

7 Splnomocnenie stanovené v zákone č. 461/98 z 23. decembra 1998 vykonal legislatívny dekrét č. 153 zo 17. mája 1999 o občianskoprávnej a daňovej právnej úprave týkajúcej sa subjektov uvedených v článku 11 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 356 z 20. novembra 1990 a daňového režimu reštrukturalizácie bánk v súlade s článkom 1 zákona č. 461 (GURI č. 125 z 31. mája 1999, s. 4, ďalej len „dekrét č. 153/99“).

8 Osobitne svojím článkom 22 ods. 1 a článkom 23 ods. 1 zaviedol daňovú výhodu spočívajúcu v znížení sadzby dane z príjmov (IRPEG) na 12,5 % (ďalej len „zníženie dane“) pre banky, ktoré sa v priebehu piatich po sebe nasledujúcich zdaňovacích období zlúčia, resp. podstúpia obdobnú reštrukturalizáciu, pod podmienkou, že sa zo ziskov vytvorí osobitná rezerva podliehajúca zákazu rozdelenia počas obdobia troch rokov. Ustanovil, že zisk vyčlenený do osobitnej rezervy nesmie prekročiť 1,2 % rozdielu medzi celkovou sumou pohľadávok a záväzkov bánk, ktoré sa zúčastnili na zlúčení, a analogickým agregátom najväčšej z bánk zúčastnených na tejto operácii.

II – Okolnosti predchádzajúce sporu vo veci samej

9 Na základe parlamentnej otázky požiadala Komisia Európskych spoločenstiev listom z 24. marca 1999 zaslaným v rámci svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci talianske orgány, aby jej poskytli informácie potrebné na posúdenie rozsahu pôsobnosti a účinkov zákona č. 461/98.

10 Talianske orgány jej poskytli informácie týkajúce sa tohto zákona a dekrétu č. 153/99 listami z 24. júna a 2. júla 1999.

11 Listom z 23. marca upozornila Komisia talianske orgány na to, že podľa nej zákon č. 461/98 a dekrét č. 153/99 môžu obsahovať prvky pomoci a vyzvala ich, aby predmetné opatrenia nevykonávali. Dňa 12. apríla 2000 jej talianske orgány odpovedali, že ich uplatňovanie pozastavili, a potom jej 14. júna 2000 poskytli doplňujúce informácie.

12 Talianske orgány odhadli najvyššiu teoretickú sumu daňovej výhody získanej na základe zníženia dane na 5 358 miliárd ITL, t. j. 2 767 miliónov eur, a to zo 76 operácií uskutočnených počas rokov 1998, 1999 a 2000.

13 Listom z 25. októbra 2000 oznámila Komisia talianskej vláde svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 44, 2001, s. 2).

14 Na záver konania došla Komisia k záveru, že Talianska republika v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES uplatňovala zákon č. 461/98 a dekrét č. 153/99 protiprávne. Uviedla, že s výnimkou opatrenia stanoveného v článku 27 ods. 2 dekrétu č. 153/99 tvorili vykonávané daňové opatrenia, medzi nimi zníženie dane, schému štátnej pomoci nezlučiteľnú so spoločným trhom. Uvedené opatrenia zvýhodňovali banky tým, že im umožňovali sa zväčšiť a požívať pritom výhody z úspor zo znížených nákladov.

15 Komisia preto prijala sporné rozhodnutie, v ktorom spresnila, že zákon č. 461/98 a dekrét č. 153/99 zavádzajú daňové výhody rovnako v prospech bankových nadácií, ale že tieto výhody toto rozhodnutie neskúma.

16 Sporné rozhodnutie znie:

„Článok 1

… schéma štátnej pomoci, ktorú Taliansko vykonalo na základe [zákona č. 461/98] a [dekrétu č. 153/99], osobitne na základe… článku 22 ods. 1, článku 23 ods. 1… [dekrétu č. 153/99], je nezlučiteľná so spoločným trhom.

…

Článok 3

Taliansko zruší schému pomoci uvedenú v článku 1.

Článok 4

1. Taliansko prijme všetky opatrenia potrebné na vymáhanie, od jej príjemcov, pomoci poskytnutej na základe schémy uvedenej v článku 1 a danej im k dispozícii protiprávne.

2. Vymáhanie sa uskutoční bezodkladne v súlade s postupmi vnútroštátneho práva pod podmienkou, že tieto umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia. Pomoc, ktorá sa má vymáhať, zahŕňa úroky počítané odo dňa dania pomoci k dispozícii príjemcom až do dňa jej skutočného vrátenia. Úroky sa vypočítajú podľa referenčnej sadzby používanej pre výpočet ekvivalentnej subvencie v rámci regionálnej pomoci.

…“ [neoficiálny preklad]

17 Na vykonanie uvedeného rozhodnutia zrušil článok 5 zákonného dekrétu č. 63 z 15. apríla 2002 o naliehavých finančných a daňových ustanoveniach v oblasti vymáhania, racionalizácie systému tvorby nákladov pri farmaceutických výrobkoch, povinností Spoločenstva, sekuritizácie, zhodnocovania majetku a financovania infraštruktúr (GURI č. 90 zo 17. apríla 2002, s. 5), ktorý bol zmenený na zákon č. 112 z 15. júna 2002 (GURI č. 139 z 15. júna 2002, s. 3), daňové výhody poskytnuté bankám podľa zákona č. 461/98, najmä zníženie dane.

18 Zákonný dekrét č. 282 z 24. decembra 2002 o naliehavých ustanoveniach v oblasti povinností voči Spoločenstvu, daňových záväzkov, vymáhania a účtovného postupu (GURI č. 301 z 24. decembra 2002, ďalej len „dekrét č. 282/02“), ktorý bol zmenený na zákon č. 27 z 21. februára 2003 (riadna príloha ku GURI č. 44 z 22. februára 2003), uložil bankám, ktoré boli príjemcami pomoci, aby najneskôr do 31. decembra 2002 uhradili sumu rovnajúcu sa dani nevyrovnanej v dôsledku schémy pomoci, a to spolu s úrokmi v ročnej sadzbe 5,5 %.

III – Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

19 Na základe dekrétu č. 282/02 uhradilo Unicredito sumu 244 712 646,05 eur zodpovedajúcu dani a úrokom dlžným z dôvodu daňovej výhody, ktorú využilo z titulu zníženia dane počas období rokov 1998, 1999 a 2000.

20 Následne, 4. februára 2003, podalo tri žiadosti o vrátenie súm uhradených v súvislosti s týmito obdobiami. Tieto žiadosti boli zamietnuté implicitnými rozhodnutiami, ktoré vydala Agenzia delle Entrate, Ufficio Genova 1.

21 Unicredito podalo proti uvedenému orgánu na Commissione tributaria provinciale di Genova žalobu, pričom sa dovolávalo najmä protiprávnosti sporného rozhodnutia.

22 Vnútroštátny súd sa domnieva, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je odôvodnené najmä vzhľadom na súlad dekrétu č. 282/02 so zásadami Spoločenstva v oblasti ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a proporcionality.

23 Pokiaľ ide o zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, domnieva sa, že zníženie dane z príjmov spadá pod logiku kontinuity a rozšírenia vzhľadom na normatívnu časť skoršieho zákona č. 218/90 v rámci privatizačného procesu talianskeho bankového systému.

24 Tvrdí, že zákon č. 218/90 vo svojom článku 7 ods. 3 obsahoval opatrenie vyjadrené v podstate obdobným spôsobom ako článok 22 ods. 1 a čl